Prečo som nechcela do karavanu

Mám množstvo záľub, ktorým sa venujem zbežne. Väčšina z nich vyžaduje priestor a špeciálne pomôcky ako sú drevo, vypaľovačky, rôzne druhy farieb, miesto ktoré môžem zasviniť atď… K niečomu sa vraciam pravidelne, no niečo oprášim tak raz za rok.

Bolo pre mňa ťažké predstaviť si, že všetko nechám doma, alebo si vezmem len jednu vec, pretože sa toho do auta proste viac nezmestí.

V dobe, keď padol prvýkrát nápad na karavan a cestovanie sme bývali vo veľkom byte, v mojom obľúbenom meste a mali sme veľa priestoru pre prácu. Ja aj Martin sme mali samostatné pracovne, aby sme sa nevyrušovali. Tretia izba bola spálňa/obývačka.

Keď sme mali návštevu, bolo to vždy cca 10 ľudí. Posadali sme si na zem a bavili sme sa. Bola som rada hostiteľka. Myšlienka, že budeme sami dvaja v malom aute, v ktorom nebudeme mať žiadne súkromie, ale ani návštevy ma desila. Dosť som trucovala, vôbec sa mi to nepáčilo.

Ďalšia vec, ktorá ma mrzela bola tá, že by som sa musela na dlhší čas odlúčiť od rodiny a kamarátov na ktorých som sa v posledných 3 rokoch naviazala viac než kedykoľvek predtým. Som skôr introvert, takže si nenájdem kamarátov hocikde za 5 minút. Keď sa na niekoho pripútam, ťažko sa mi od neho odchádza.

Sprchovanie vonku? Plesnivá sprcha na benzínke s pavúkmi na stenách? Prosím? Budem sa brodiť v bahne a máčať si nohy vo vlastnej špine a vypadnutých vlasoch? Navyše budem do prírody splachovať šampón.

Na záchod budem chodiť do prenosnej krabičky, ktorú budeme musieť vylievať vždy keď kontrolka ukáže “STOP”. A kde bude tato zázračná krabička na poklady? Pri posteli, alebo vonku za nejakou plachtou?

Okrem toho, žien sa týkajú aj iné dimenzie hygieny, ktoré vyžadujú miesto a súkromie.

V bývalom byte sme mali vaňu. Dosť často som v nej relaxovala a zvykla som si na ňu. Vymeniť toto za prúd studenej vody niekde v lese by bolo na infarkt. Po presťahovaní som však pohodlnú vaňu musela vymeniť za sprchový kút. Ten nech je akokoľvek spratný, je pre mňa nepraktický a nepohodlný. Ale stále lepší než prúd studenej vody vonku.

Po dlhom čase som si navykla na pravidelnú stravu a nerada by som sa jej vzdávala. Preto som mala obavy z toho, že budeme každý deň jesť chleba s maslom, pretože s pidi sporákom bez trúby a mikro chladničkou veľa nezmôžem.

V čase, keď bol nápad o karavane ešte v plienkach som študovala na VŠ učiteľstvo. Ak by som však učila, nedali by mi voľno na 30 dní kvôli výletu. Preto som si musela začať hľadať niečo, čo by som robila cez internet, čo bolo pomerne náročné a stresujúce.

Mám silný vzťah ku kresbe a k výtvarnej tvorbe celkovo. Preto som hľadala možnosti, ktoré by mi umožnili venovať sa mojim záľubám pri cestovaní a profesionálne. Voľba padla na digitálnu grafiku a ilustráciu, pretože sa najviac priblížila môjmu ideálu. Chcelo to nový notebook, tablet, Adobe programy pre kreslenie a množstvo času pre učenie. Vďaka myšlienke cestovať som si tak našla novú záľubu, ktorá ma raz dúfam aj uživí.

Tí moji Simpsonovci a spol. Vedela som, že budem raz musieť túto závislosť liečiť. Ale takto radikálne? Plánujeme totiž chodiť aj po pomerne netradičných lokalitách kde asi ťažko chytíme wi-fi z blízkej kaviarne.

Navyše keď niečo kreslím, často potrebujem inšpiráciu. A tú hľadám väčšinou na nete. Čo bude bez neho? Pomaly som sa pripravovala na to, že budem odrezaná dosť dlho.

Trochu ma hriala myšlienka, že Martin bude internet potrebovať tiež, takže sa to asi bude musieť vyriešiť.

Pridám aj jednu z obáv, ktorá je pravdepodobne čisto ženská. To si už nikdy neoblečiem pekné šaty? Budem celé dni tráviť v teplákoch a s mastnými vlasmi? Nie som veľká parádnica a pekné šaty a topánky si na seba dám tak 4 krát do roka. Ale keď chcem byť dáma, tak nech je to vidno. Žena občas potrebuje cítiť, že je príťažlivá. To mám o to prísť?

Zlom však nastal, keď sme sa sťahovali do iného bytu ďaleko od mojej rodiny a kamarátov. Nový byt je menší. Už po mesiaci na novom bydlisku spíme a pracujeme v podstate v jednej miestnosti. Proste sme si zvykli.

Najbližších známych máme asi 20 km od domu, takže spoločenský život utichol. S miestom, kde bývame ma zatiaľ nepoja sociálne ani citové väzby, takže je obytňák vlastne príjemnou zmenou, vďaka ktorej uvidím kúsok sveta bez väčších výčitiek.

Navyše môžeme občas pricestovať aj do končín, kde poznáme ľudí aj prostredie.

Myšlienky na negatíva prestali byť také radikálne a začala som premýšľať aj nad pozitívami. Síce stále tu a tam potlačím zlosť, no liečim sa peknými predstavami o plážach, a iných miestach kam sa raz pozrieme.

Nedávno sme sa vrátili z 8 dňového výletu v Trutnove. Napriek mojim obavám sme všetko zvládli super a páčilo sa mi tam.

Prekonali sme niekoľko problémov s fungovaním auta, no v momente, keď sa vyskytol problém ma ani nenapadlo trucovať a sťažovať si. Proste sme situáciu riešili na mieste, pretože to bolo potrebné. Boli sme na čerstvom vzduchu a prekonávali sme úplne nové prekážky. Vymaniť sa zo stereotypu je vždy skvelý pocit.